Ochrana zdravia pri práci s vinylchloridom

 

Charakteristika:

Vinylchlorid monomer (VC), CAS číslo 75-01-4, ktorý je tiež známy ako chlóroetén, chlóroetylén, etylénmonochlorid, alebo monochlóretylén, je bezfarebný, ľahko horľavý a výbušný plyn, nasládlej éterovej vône, ťažší ako vzduch. Po stlačení prechádza do kvapalnej formy. Jeho bod varu je –13,4 oC a bod mrazu je -153,8 oC. Koncentrácie, pri ktorých je VC zachytiteľný čuchom, vykazujú veľkú interindividuálnu variabilitu a aj sú  rôzne udávané jednotlivými autormi. Pohybujú sa od 650  cez 2 600 až k 7 800  mg.m-3. (Faktor prepočtu z mg.m-3 na ppm je 0.391.) Do ľudského organizmu sa dostáva najmä inhaláciou.

 

Zdravotné účinky:

U akútnej intoxikácie VC ide najmä o vplyv na centrálny nervový systém, ktorý sa prejavuje najmä závraťou, pocitom na zvracanie a bolesťou hlavy. Pri kontrolovaných štúdiách na ľuďoch sa najnižšia koncentrácia,  pri ktorej ešte  neboli zisťované po opakovanej päťminútovej expozícii VC subjektívne zdravotné ťažkosti, pohybovala medzi 20 800  až 31 200  mg.m-3. Pri expozícii nad túto koncentráciu boli popisované vyššie uvedené ťažkosti, iritácia očí a dýchacích ciest a niektorí ľudia udávali naviac aj nejasné videnie. Pri ešte vyšších koncentráciách vzniká dezorientácia, bezvedomie a srdečné arytmie. Smrť vzniká následkom zlyhania dýchania, resp. srdečnej akcie. Po 7,5 hodinovej expozícii koncentrácii 1300 mg.m-3 VC neboli u dobrovoľníkov zistené (až na pocit sucha v nose a očiach)  žiadne subjektívne ťažkosti a ani klinickými vyšetreniami vrátane neurologického nebol zistený negatívny dopad tejto expozície na zdravotný stav. Kvapalný VC dráždi kožu a následkom rýchleho odparovania môže spôsobiť omrzliny.

Expozícia pracovníkov VC rádovo v mesiacoch až rokoch koncentráciám, ktoré boli pred rokom 1974 bežné na pracoviskách (stovky až tisíce mg.m-3), bola príčinou vzniku „vinylchloridovej choroby“. Postihnutí touto chorobou popisovali  závrate, bolesť hlavy a uší, nejasné videnie, nechutenstvo, nespavosť, pocit na zvracanie, dušnosť, bolesť žalúdka, bolesti v oblasti pečene a sleziny, bolesť a pocit mravenčenia na rukách a nohách, pocit chladu v končatinách, stratu libida a úbytok hmotnosti. Klinicky sa u postihnutých nachádzal najmä sklerodermii podobný nález na prstoch a akroosteolýza, zmeny v krvnom obraze a v periférnej cirkulácii v zmysle Raynaudového syndrómu,  poškodenie pečene a sleziny so špecifickým histologickým nálezom a poškodenie pľúc v zmysle chronickej obštruktívnej choroby. Po výraznom znížení koncentrácií VC na pracoviskách však už tento typický obraz vinylchloridovej choroby nevidieť. Po dlhodobej expozícii výrazne nižším koncentráciám sa najčastejšie zisťuje poškodenie pečene rôzneho stupňa a  pokles trombocytov, menej už senzomotorická polyneuropatia a neurastenický syndróm.

Neskoré účinky závažnej koncentrácie VC sa prejavujú vznikom nádorových ochorení. Po vniknutí do ľudského organizmu dochádza k metabolickej premene VC na chloroetylénoxid a chloroacetaldehyd a tieto metabolity spôsobujú génové mutácie a aberácie. Preto sa VC radí medzi genotoxické karcinogény. Jednoznačný príčinný vzťah medzi expozíciou vysokým koncentráciám VC a angiosarkómom pečene u ľudí bol zistený v roku 1974. Okrem toho viaceré neskoršie štúdie začali poukazovať aj na zvýšený výskyt hepatocelulárneho karcinómu, nádorov mozgu, pľúc, malígnych lymfómov a leukémii, nádorov pojivového a mäkkého tkaniva u exponovaných pracovníkov. V poslednom období  niektoré práce začali naviac poukazovať aj na zvýšený výskyt nádorov kože (melanómy a spinocelulárne karcinómy). Vzťah týchto typov nádorov k expozícii VC u ľudí však ešte jednoznačný nie je a vyžiada si to ďalšie skúmanie.

 

Výskyt:

Prirodzený výskyt vinylchloridu v prírode nie je známy. Po prvý krát bol syntetizovaný Regnaultom v roku 1835. Jeho polymerizáciu v priemyselnom meradle za účelom výroby polyvinylchloridu (PVC) umožnili technické podmienky v tridsiatych rokoch dvadsiateho storočia.  V minulosti sa používal aj ako chladiace médium, extrakčné činidlo, pri výrobe niektorých chemikálii a ako  hnací plyn do sprayov. V súčasnosti je ľudská činnosť zdrojom vinylchloridu najmä pri jeho výrobe pre účely polymerizácie. Neúmyselným zdrojom jeho výskytu v prírode je  anaeróbna degradácia niektorých chlórovaných uhľovodíkov (ide najmä o trichlóretylén a perchlóretylén). Jeho výskyt sa dá meraním zistiť aj v okolí skládok odpadov. Prítomnosť VC bola zistená aj v tabakovom dyme.

 

Ochrana zdravia:

Pri práci s VC je potrebné zabezpečiť hermetizáciu technologického zariadenia a keď to nie je možné, tak zabezpečiť, aby sa do pracovného prostredia dostávali čo najnižšie koncentrácie VC. Informovať a školiť pracovníkov ohľadom bezpečných pracovných postupov a vykonávať monitoring expozície. Optimálne je použitie kontinuálneho monitoringu koncentrácie VC na pracoviskách s automatickým hlásením zvýšených koncentrácií.

 Používanie účinných osobných ochranných pracovných prostriedkov by malo byť samozrejmosťou pri prekračovaní technických smerných hodnôt VC v pracovnom ovzduší.

 

Odporúčania:

Nahradiť VC inou menej škodlivou chemikáliou, ak je to možné. Obmedziť počet ľudí exponovaných VC a skrátiť dobu expozície. Viesť podrobné záznamy o expozícii jednotlivých pracovníkov.

 

Legislatíva:

- Zákon NR SR č.272/1994 Z.z. o ochrane zdravia ľudí v znení neskorších predpisov

- Nariadenie vlády SR č.46/2002 Z.z. o ochrane zdravia pri práci s karcinogénnymi a mutagénnymi faktormi.

 

V klasifikácii karcinogénov patrí VC do skupiny 1, čo sú dokázané karcinogény pre ľudí.  Jeho technická smerná hodnota pre pracovné prostredie je 7,77 mg.m-3.

V publikácii WHO - Air quality guidelines for Europe z roku 2000 je pre VC ako jednotka rizika, ktorá sa využíva pri odhade rizika vzniku nádorových ochorení, udaná hodnota 1x10-6.

 

Spracoval:        MUDr. Pavel Jakubis, ŠZÚ Prievidza

Recenzoval:  MUDr. Eleonóra Fabiánová, PhD., ŠZÚ Banská Bystrica